Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ján Vojtech Šimko

27. 9. 2007

Národný buditeľ a básnik Ján Vojtech Šimko sa narodil 15. januára 1759 v Kňažiciach. Základné vedomosti dostal v opatoveckej škole.

Po stredoškolských štúdiách v Nitre v rokoch 1771 - 1775 (tu študoval spolu s Alexandrom Rudnayom, neskorším ostrihomským kardinálom a zápalistým Slovákom), odišiel študovať filozofiu do Malaciek. Toto štúdium ukončil dišputov (1783) Propositiones ex universa philosophia - Myšlienky zo všeobecnej filozofie. Skúšali ho dvaja profesori: filozof a matematik. V tom istom roku zložil rehoľné sľuby vo františkánskej reholi. V rokoch 1784 - 1788 pokračoval v bratislavskom generálnom seminári štúdiom teológie spolu s Antonom Bernolákom a Jurajom Palkovičom. Kňazskú vysviacku prijal1 v roku 1788 a po nej striedavo pôsobil v Trnave, Nitre, Nových Zámkoch, Bratislave, Malackách a napokon opäť v Trnave, kde 2. septembra 1827 zomrel.

1 Z obce pochádzajú títo kňazi (za minulé storočia zoznam pravdepodobne nie je úplný): Vojtech Šimko, Jozef Dlhovský, Raymond Herda (1891 - 1956, Veľké Kostolany), Benedikt Mravík (1900 - 1989), Michal Ondriaš (1903 - 1979), Jozef Mášik (1906 - 1961), Jakub Gajdoš (1907 - 1977), Pavel Pánik (1908 - 1980, Velčice), Rudolf Mauréry (1909 - 1970), Pavel Gajdoš (1910 - 1988), Ernest Ondriaš (1912 - 1981), Ján (Arpád (?)) Borkovič (1912 - 1947, Konská), Koloman Samko (vysvätený v Amerike), Štefan Kováč (1957), Ján Kováč (1960), Jozef Gajdoš (1969), Peter Cibira (1971). 

Vojtech Šimko svojím literárnym dielom patrí do prvého, najstaršieho obdobia bernolákovského hnutia, ktoré je charakteristické tým, že nadväzuje na domácu latinskú tvorbu. Šimko však väčšinu svojho diela napísal v bernolákovčine. Už tento samotný fakt poukazuje na to, ako veľmi na neho zapôsobila osoba Antona Bernoláka. Práve počas štúdií v bratislavskom generálnom seminári Šimko pochopil, čo znamená pre národ mať svoj vlastný jazyk. Toto poznanie poznačilo celý jeho ďaľší život a bolo pre neho zdrojom motivácie pre aktívnu prácu v Slovenskom učenom tovarišstve, ktorého bol zakladajúcim členom. 

Väčšina jeho príležitostných básní z konca 18. storočia sa nám nezachovala. Výnimkou je gratulačná báseň A. Greguškovi. Predpokladá sa, že bol i autorom veršovanej skladby Wisokej školi W zámku prešporském postaWené smutné..., ktorá v roku 1788 vyšla ako prvá samostatná tlač v bernolákovčine. 

Aj keď prevláda u neho bernolákovčina, predsa v niektorých básňach je symbióza latinského a slovenského textu. Príkladom je napr. rukopisná báseň Carmen, ktorú napísal k meninám nitrianskeho biskupa, bernolákovského mecéna J.Klucha v roku 1824. (Pri jeho smrti napísal LUTOHRÁDKI,) V básňach, ktoré napísal na počesť A. Rudnaya: RozmlúWaní pastIroW a SpeWorádkI, je možno zase badať imitovanie antických druhov a básnických foriem. 

Básnická skladba O posledních Wecách čloWeka, ktorá má istú paralelu v Gavlovičovej Valaskej škole mravú stodole (1758), je kompozične rozčlenená na päť častí, hovoriacich o jednotlivých "posledných veciach" človeka, opúšťajúceho pozemský život. Celok tvorí 6300 veršov, zložených v elegickom distichu. Básnické figúry a zvraty vychádzajú väčšinou z biblických textov Kazateľ, Sofoniáš, Apokalypsa. Mottom sú slová z Písma svätého: Vo všetkých skutkoch svojich spomeň na posledné veci svoje a nikdy nezhrešíš. 

Skladba O prípraWe K dobrÉg smrťI má oproti predchádzajúcemu dielu o 1000 veršov viac, no námetom sa mu veľmi podobá. Napísal tiež asketicko-didaktickú príručku SkroWná knižka franciškánskÁ. Známe sú aj jeho viaceré preklady z maďarčiny a latinčiny. Šimkov životopisec Celestín Lepáček mu pripisuje aj spoluautorstvo básne Nitra milá, Nitra (siedma sloha). Zveršoval aj svoju vlastnú autobiografiu. Celkovo po ňom ostalo 13 334 veršov rôznych skladieb.

Vojtech Šimko však nebol iba autorom poézie. Svoju národnú orientáciu prejavoval aj prácou na poli slovenských dejín. Počas pôsobenia na jednotlivých farách, vedomý si bohatej histórie Slovenska, sa venoval regionálnej histórii. Týmto spôsobom chcel u ľudí vzbudzovať národné povedomie a hrdosť na svoj slovenský pôvod. Za to všetko mu právom patrí slovo vďaky a úcty. 

Dnes je po ňom v Žitavanoch pomenovaná ulica. Dňa 28. 3. 1971 mu bola v rodisku odhalená pamätná tabuľa. Pretože sa presne nevedelo, v ktorom dome sa narodil, bola tabuľa umiestnená na vtedajšiu materskú školu. 

Je hrdosťou nás, jeho rodákov, že jeden z nás stál pri zrode prvej spisovnej slovenčiny.